Všetko sa to stalo dnes ráno v autobuse. Nastúpil doň mladý muž s taškou, z ktorej ledva vykúkala vojenská uniforma. O pár minút zazvonil telefón…
Sedeli sme v mikrobuse. Prišiel mladý muž. Bol v civilnom oblečení. S cestovnou taškou, z ktorej mu sotva vykúkala vojenská uniforma. Všetkých hlasno pozdravil.
Ľudia sa naňho prekvapene pozerali. Sadol si k oknu. Oči mu neuveriteľne žiarili šťastím. Všetci sme ho pozorovali. O pár minút neskôr mu zazvonil telefón. A potom tento cestujúci začal hovoriť.
A celý mikrobus zamrzol v očakávaní… “Mami, počuješ ma, neplač? Mami, som tu, počuješ ma? Už som skoro doma! Uvidíme sa o pár minút, mami! Mami, neplač! Mám desať dní dovolenky!
Mami, veľmi si mi chýbala!Ženy v mikrobuse nemohli zadržať slzy. A mladý muž, ponorený do rozhovoru so svojou matkou, to všetko ani nevidel.
A vtedy všetci pochopili, že vzhľadom na stav, v akom Ukrajina žije už viac ako 5 rokov, to boli tie najšťastnejšie, najvítanejšie slová pre oboch – matku a syna “Mami, neplač, prišiel som!
