Po 20 rokoch som sa rozhodol poučiť svojho triedneho učiteľa a všetkých spolužiakov, ktorí sa mi v škole posmievali. Vyrastal som v chudobnej rodine. Môj otec opustil rodinu, keď som bol malý. Moja matka ma preto musela vychovávať sama. Tvrdo pracovala, aby nám zabezpečila základné potreby.
Ale pracovala v škole, kde som študovala, ako upratovačka. Po šichte, po večeroch, pracovala aj v obchode. Viete si predstaviť, ako biedne sme žili. Spolužiaci sa mi posmievali. Všetko moje oblečenie bolo staré, niekedy malé. O nejakých módnych vychytávkach som nemohla ani snívať. Ale všetci moji rovesníci ich mali.
Nehanbila som sa umývať mame a dokonca som jej niekedy pomáhala po vyučovaní umývať podlahy v škole. Presúvala som lavice a utierala tabule. Bolo mi jej ľúto – videl som jej ťažkú prácu. Nemala som priateľov: hanbili sa za mňa a spolužiaci sa mi posmievali. Učiteľka navyše patrila k tým, ktorí sa vyžívali v bohatých rodičoch.
A šetrila deti z chudobných rodín. Od nej som dostal to najhoršie. Moja matka nedokázala načas zaplatiť všetky fondy a príspevky, a tak si to učiteľka vybrala na mne.Raz mi povedala niečo, čo ma veľmi ranilo. A ja som si ich pamätal celý život. Jedného dňa si ma zavolala k tabuli a začala ma poučovať. Povedala, že niekto ako ja nikdy v živote nič nedosiahne.
Že som syn rybárky. Že moja životná cesta bola predurčená. Jej slová mi utkveli v pamäti. Aj keď som bol vtedy ešte dieťa. Každý rok prichádzali všetci moji spolužiaci do mesta na stretnutie. Ale ja som tam nechcel ísť. Nechcel som spomínať na svoje školské časy. A nemal som na to čas. Ale po dvadsiatich rokoch sa situácia zmenila.
Rozhodol som sa zúčastniť na bankete, na ktorom, samozrejme, bola aj moja triedna učiteľka. Ako zvyčajne, spolužiaci zorganizovali stretnutie v drahej reštaurácii a triedny učiteľ sa pýtal, kto čo dosiahol a čím sa stal. Jeden z nich pracoval v taxislužbe, iný sa stal právnikom, ďalší účtovníkom. Teraz som bol na rade ja.
Všetci sa začali šibalsky usmievať. Jednoducho som povedal, že pracujem v stavebníctve. Opäť sa začali na seba pozerať a mysleli si, že som len štukatér alebo údržbár. Nič som neodmietol ani nevysvetlil. Až na konci banketu som požiadal o mikrofón a oznámil, že chcem zaplatiť celú akciu – gesto širokej vôle.
Zo všetkých strán sa valili komentáre, že to boli veľmi drahé, horúce dni, ktoré sa všetkým páčili. Len nevedeli, čo bude nasledovať po mojom návrhu. Povedal som, že táto reštaurácia je moja. A preto si ju môžem dovoliť. Takže všetky peniaze, ktoré od nich vyberiem, sa im vrátia. Ten okamih, keď stáli s roztiahnutými tvárami, stál za to, aby sme žili a pracovali.
Navždy si budem pamätať ich otvorené ústa. Po večierku som učiteľovi ponúkol, že ho odveziem domov v mojom luxusnom aute. Týmto spôsobom som sa pomstil tým, ktorí si ma v školských časoch doberali. Dokázal som im, že nezáleží na tom, z akej rodiny pochádzate. Hlavná vec je túžba dosiahnuť úspech a rásť. A ja som svoju matku usadila na pobreží mora, v útulnom a krásnom dome. Odišla na zaslúženú dovolenku.
