– Artem, nepočuješ to? Zvoní zvonček! Otvorte, mám veľa práce!” Natália ukladala koláče na plech. Zvonček stále zvonil, čo Natáliu znepokojilo. Artem išiel otvoriť dvere. “Natália, to je moja matka…” Artem roztržito vošiel do kuchyne. “Ja som to vedela,” povedala Natália nahnevane. “Nech nejde ďalej ako na chodbu!”
“Mám jej dať peniaze?” spýtal sa Artem previnilo. “Ak hneď odíde, tak mi daj… ako dlho to vydržím?” Natália si vyčerpaná sadla na stoličku. Artem a sto vyšli na chodbu. Jeho matka stála pred dverami, opretá o zárubňu, zdanlivo spala. Artem sa dotkol jej ramena, ona sebou trhla, otvorila oči a nahnevane sa spýtala: “Prečo si prišiel?”
“Pýtal si peniaze…” povedal Artem. “Ach, Artem, syn môj, ďakujem,” vzala peniaze špinavými rukami a zamierila do tmy schodiska, “Vitko! Choď pomôcť žene dole schodmi, ty koza! Z tmy sa vynoril muž, ešte špinavší ako jeho žena, a spýtal sa: “Dal si jej peniaze?” So smiechom a nadávkami vyšli z budovy a hlasno zabuchli dvere.
“Nataša, to je moja matka! Nemôžem ju opustiť!” – Prečo nemôžeš? Ona od teba dokázala ujsť, ale ty nemôžeš! Druhá vec je, že ťa nenechá na pokoji, prečo by mala prísť o takého sponzora? Artem, je mi z toho zle! “Neviem, čo mám robiť, Natalka.” Artem si ovinul ruky okolo hlavy.- Artem, naozaj potrebuješ jej kód? Rozumiem – babička!
Ona ťa vychovala! A táto… ani neviem, ako ju nazvať… len ma rozplakala. “Páči sa ti?” spýtala sa Natália a pozrela sa Artemovi do očí. “Moja babička mi to povedala: “Nech je akákoľvek, je to matka…” Hádam… Bola mrazivá zima. Jednej noci zazvonil zvonček pri dverách. Natália, celá vystrašená a v predtuche niečoho hrozného, išla s Artemom otvoriť dvere.
Pred dverami stála Vitka: “Ty… to… tam… tvoja matka je mŕtva…” Matka ležala na betónovej doske pred vchodom. Vitka šúchala nohami a opakovala: “Čakám ju, ale nie je tu… Išla k vám po peniaze… Idem hore, ale je tu…” Artem stál ako obarený a Natália sa ponáhľala domov: “Artem, upokoj sa, práve telefonujem…” “Sanitka prišla rýchlo, položili ma na nosidlá a so slovami:
“Poďme do regionálnej nemocnice, možno ešte žijete” a strčili ju do auta. Natália sa spamätala skôr ako Artem a spýtala sa sestričky: “Je nažive?” a ona odpovedala: “Pokiaľ je nažive” a dodala v duchu: “Som z týchto ľudí taká unavená”. Mal si matku. Vyšla z liečebne a zaprisahala sa, že nebude užívať. Artem ju vzal do domu svojej starej mamy v dedine.
Tam jeho matka išla do kostola a nechala sa pokrstiť. Takmer mesiac bola abstinentka a neužívala. Jedného dňa však odišla k zadným dverám. A jedného rána ju našli na kostolnom dvore. To bol jej koniec. Jedného jarného večera Natália povedala Artemovi: “Artem, musíme presvedčiť babičku, aby sa k nám nasťahovala.
Ak bude chcieť, môže tam zostať do jesene a potom sa do zimy presťahuje k nám. Ona a Máša sú v jednej izbe, my v druhej. – Skús ju presvedčiť, možno sa ti to podarí, ona ma nepočúva. Babka ich prekvapila: hneď súhlasila a večer sa ponorila do spomienok: – Ľutujem vašu mamu, aj keď nebola moja vlastná…”
Artema a Natáliu toto priznanie ohromilo. “Mala pätnásť rokov, keď sme sa s jej otcom dali dokopy. Nechcela študovať ani pracovať a on si s ňou nevedel poradiť. Potom niekam zmizla a potom zmizol aj jej otec. Prišla ku mne, keď si mal dva roky, Artem, opustila ťa a znova zmizla.
No vieš, že sa znovu objavila o viac ako dvadsať rokov neskôr. Bol som chudobný a nešťastný spáč. Stará mama sa rozplakala a potom povedala: “Ak ma chceš pozvať k sebe domov, nechcem byť na obtiaž…” “Stará mama, čo to hovoríš?” Artem povedal: “Neprerušuj ma, počúvaj.
Predajme tento dom, mám kupca, ktorý zaň zaplatí dobré peniaze. Mám úspory, šetril som pre teba. Možno dom na predmestí, veľký, udržiavaný… – A tam môžeš mať sliepky, svoje milované… – Ach, Natália, akoby si sa mi dostala do hlavy a čítala… – Moja babka, – Arťom sa oprel o babku a zavrel oči… ako v detstve
