“Ach, zabudli ste ho nakŕmiť!” staršia sestra zatlieskala: “Dali ho do samostatného boxu, aby nenakazil všetkých opustených, môj hriech!” Žena vzala fľašu a pomaly odišla na koniec chodby. Lisa, dobrovoľníčka, ju nasledovala, bol to jej prvý deň a v nemocnici sa nevyznala.
Vošli na oddelenie a to, čo uvideli, Lise vyrazilo dych a v očiach sa jej zaleskli slzy. Šesťmesačné dieťa z detského domova tam ležalo úplne samo. Bolo zrejmé, že dieťaťu nie je dobre, malo horúčku a ťažko dýchalo. Dieťa však neplakalo, len sotva vzdychalo.
Deti, ktoré rodičia opustili, zvyčajne rýchlo prestanú plakať, na rozdiel od detí, ktoré tu ležia so svojimi matkami. Môžu hádzať záchvaty hnevu po celej nemocnici, pretože vedia, že ich matka rýchlo pribehne a ochráni ich pred celým svetom. Tu plač, neplač, nikto k tebe nepríde.
Dokonca ho zabudli nakŕmiť. Dieťa dychtivo chytalo ústami cumlík – bolo jednoducho smädné a už dlho. Lisa nechápala, ako môže niekto zabudnúť na bezmocné, choré dieťa, ktoré je od vás úplne závislé. “Ako si naň mohla zabudnúť?” dievča mimovoľne vybuchlo:
“Už sklapni! Bude ma učiť týždeň a potom odíde!Nemôžete tu sledovať všetkých. A aj tak ho nikto nepotrebuje.” Od toho dňa Lisa často navštevovala dieťa. Čoskoro sa jeho stav zlepšil a dokonca sa začal usmievať. Po jeho uzdravení ho vzali späť, ale Lise sa podarilo zistiť, že dieťa si chce adoptovať istý pár.
Koniec príbehu bol šťastný. A Lisa sa stala skutočnou “nemocničnou mamou” pre osamelé deti, ktoré sú tu hospitalizované. Dievča sa presvedčilo, že láskavý prístup a láska niekedy dokážu zázraky – aj keď sa všetko zdá beznádejné. Kiež by bolo v nemocniciach viac takých láskavých ľudí, ako je Lisa!
