– Tonya, prečo to robíš? Tvoja nevesta nikdy nebude tvoja vlastná dcéra a tvoj vnuk na teba čoskoro zabudne. Znovu sa vydá a zabudne na teba,” hovoria mi moji priatelia. Ale ja to nemôžem urobiť! Hanbím sa, že som svojho syna vychovala zle. Vychovala som ho sama, bez mužskej ruky, a teraz znášam následky.
Vadym sa oženil pred siedmimi rokmi. Nastya prišla do nášho mesta študovať. Prenajali si byt a začali spolu vychádzať. Od prvého dňa náš vzťah nefungoval. Nemali sme otvorené konflikty, ale Nasťa si na mňa dávala pozor. Do ich života som veľmi nezasahoval, pretože som stále pracoval.
Nemal som záujem ani o žiadne kontroly – nech si žijú, ako chcú. Keď ma pozvali na návštevu, prišiel som a niekedy ma navštívili aj oni. O dva roky neskôr sa mi narodil vnuk. Deti si naďalej prenajímali byt, hoci snívali o vlastnom. Keď vnuk vyrástol, začali sa hádať. Vadim mi prisahal, že nemá nikoho iného, pretože som to cítila.
Počkal, kým Artem začne chodiť do škôlky, a podal žiadosť o rozvod. “Mami, prečo si nervózna? Zaplatím policajtom. Mimochodom, Maria je tiež tehotná a Nasťa by sa mala zabezpečiť sama, mala by ísť k rodičom, povedal mi syn.Samozrejme, pohádali sme sa, pretože som nesúhlasila s jeho konaním.
Nasťa nechcela nikam ísť, pretože v jej meste by prišla o prácu a jej syn o škôlku. A ani jej rodičia sa na ňu netešili. Začala si hľadať izbu na prenájom, pretože si nemohla dovoliť plnohodnotný byt. Po rozvode som bola so svojou nevestou v telefonickom kontakte. Raz som sa k nim chystala na návštevu, pretože neter mi chcela dať synovo oblečenie, aby som si ho vyskúšala.
Anastázia ma veľmi nerada videla, pravdepodobne preto, že jej odpor k bývalému manželovi si vyberal svoju daň. Koniec koncov, mala ťažký život – Vadim nezarábal dosť na to, aby uživil svoju novú rodinu. Prišiel som práve vtedy, keď môj vnuk obedoval. “Nemám rád boršč bez mäsa.
Mama nemôže kúpiť kurča, lebo musí platiť nájom,” povedal môj vnuk a moja snacha sa otočila k oknu a začala plakať. Spýtala som sa svokry, či by som mohla ísť s vnukom na prechádzku. Povedala, že áno. Išli sme spolu do supermarketu kúpiť nejaké jedlo.
Keď som kráčala po ceste, spomenula som si, ako som v detstve u babky jedla rovnaký boršč bez mäsa. Ale tak sa vtedy žilo. Odvtedy som začala pomáhať svojej snache s rašim. Môj syn o tom nevedel, ale jedného dňa mu Artem povedal: – Si normálny? Nemôžeš kúpiť vnučke bicykel, ale platíš im nájom.”
Syn na mňa zaútočil: – Chceš, aby tvoj syn býval na železničnej stanici? Nasťa vychováva dieťa sama a ty… Nemáš svedomie, preto musím platiť za tvoje veci,” odvetil som. Povedal, že som vymenil úžasnú ženu za vlastného syna. Dobre, ale môj vlastný vnuk nebude jesť boršč len s vodou.
