Svojho budúceho manžela som spoznala počas prvého ročníka na univerzite, ale kto by si pomyslel, že sa náš príbeh bude odvíjať tak rýchlo a prudko? Zoznámili sme sa v septembri a v novembri som sa k nemu nasťahovala. Vo februári som sa dozvedela, že sa staneme rodičmi. Neplánovali sme mať deti a do svadby bolo ešte ďaleko.
Bála som sa túto novinku povedať svojmu priateľovi, pretože som sa bála jeho reakcie. Obaja sme boli mladí. Obaja sme mali veľkolepé plány do blízkej budúcnosti. Túto chvíľu som odkladala do poslednej chvíle. Nebola som pripravená na negatívnu reakciu zo strany chlapa, ale vedela som, že moje dieťa príde.
Nakoniec som si po zozbieraní myšlienok vybral ideálnu chvíľu a potešil som svojho priateľa správou, že sa stane otcom. Napriek mojim očakávaniam si bez akýchkoľvek otázok našiel prácu a ponúkol sa na sobáš. Pred svadbou aj po nej môj manžel tvrdo pracoval, vložil všetky sily a energiu do toho, aby dal nášmu dieťaťu čo najlepší život, ale, žiaľ, nestačilo to.
Pomaly som strácala nádej v dobrú budúcnosť a zúfalo som premýšľala, kde bude naše dieťa žiť.Kvalita nášho života sa posudzovala len pre nás, nie pre dieťa. Museli sme mu poskytnúť to najlepšie. Museli sme mu poskytnúť to najlepšie, čo sme mohli. Mali sme veľmi málo peňazí na podporu nášho dieťaťa.
V noci som plakala a myslela som si, že nie som hodná stať sa matkou, pretože nebudem schopná dať svojmu dieťaťu všetko, čo si zaslúži. Potom ma však napadla myšlienka a naplnila ma nádej. Moja babička má viac ako 80 rokov. Žije sama v dvojizbovom starom byte.
Išiel som za ňou, vysvetlil som jej situáciu, sľúbil som, že jej nájdem najlepší domov dôchodcov, a povedal som, že ju budeme navštevovať každý týždeň. Ale v reakcii som sa dočkal vlny rozhorčenia a nepochopenia. Tento prípad sa stal skutočným škandálom medzi mojimi niekoľkými príbuznými.
Ale bez ohľadu na to, ako som to zvažoval, z akého uhla pohľadu som sa na to pozeral, bolo to najlepšie rozhodnutie pre ňu aj pre nás. Pre moju babičku je už ťažké robiť domáce práce samostatne, často zabúda robiť veci a potrebuje neustály dohľad. Ale ja sa nevzdávam, idem sa s ňou znova porozprávať.
Musí pochopiť, že toto je jediná možnosť pre našu rodinu. Nevzdám sa, kým nepochopí našu situáciu. Nejde o moju osobnú záležitosť, ale o blaho môjho dieťaťa. Som si istá, že sa dá nájsť prístup pre každého.
Len sa nesmiete vzdať pri prvom odmietnutí. Áno, som pozitívne naladená, ale zároveň sa bojím pomyslieť na to, čo ak sa moje dieťa narodí a nebude mať kde žiť. A mojej babičke bude oveľa príjemnejšie v domove dôchodcov.
